História obce

Územie obce ľudia obývali už v neskorej dobe kamennej a na začiatku doby bronzovej. Svedčia o tom nálezy (aj keď sa žiada priznať, že len ojedinelé) – a to mohyly východoslovenskej mohylovej kultúry. Ľud tejto kultúry, zaoberajúci sa pastierstvom, bol pravdepodobne bez stáleho sídla. Pastieri sa so svojimi stádami pohybovali po tiahlych hrebeňoch pozdĺž východoslovenských riek, kde aj stavali svojim mŕtvym mohyly. Pri odvodzovaní názvu dediny pramene nie sú jednotné. V uhorských písomnostiach z 13. – 14. storočia sa názov Šariš vyskytuje striedavo pod názvami Saros a Sarus. Obidva názvy sú pravdepodobne úpravami staršieho slovanského názvu Šariš – vyskytujúceho sa v listine poľského pôvodu – Sarus ako jeho latinizovaný tvar, Saros maďarizovaný tvar (v zmysle blatný). Každopádne našej obci dal meno „materský“ Veľký Šariš. Predpokladá sa, že s pribúdaním obyvateľstva v podhradí a rozširovaním obhospodarovanej pôdy vzniklo nové sídlisko s rozlišujúcim prívlastkom Malý, ktorý je uvádzaný v maďarčine, nemčine, latinčine alebo v slovenčine: (r. 1248 Kis Sarus, r. 1465 Kyssaros, r. 1600 Kys Saaros, r. 1773 Mali Sariss, r. 1850 Klein – Scharosch, r. 1869 Kis – Sáros, od r. 1921 Malý Šariš).

Prvá písomná zmienka

Prvá zachovaná písomná zmienka o obci je latinsky písaná listina Bela IV. z roku 1248. Dovtedy z desiatku, ktorí poddaní povinne odvádzali, plynuli tri štvrtiny jágerskému biskupovi a jedna štvrtina miestnemu farárovi. Belo IV. dal biskupovi za jeho časť desiatku iné pozemkové majetky, a tým sa sám stal vlastníkom obce. Malý Šariš ostal vo vlastníctve kráľov do tridsiatych rokov 15. storočia, okrem krátkeho obdobia v polovici 14. storočia. V tom čase patril medzi najväčšie dediny Šarišskej stolice, s vlastnou farou a kostolom, postaveným pravdepodobne už v 13. storočí.

V roku 1427 boli malošarišské sedliacke domácnosti zdanené od 56 port. Porta bola za feudalizmu základná daňová jednotka. Za jednu portu sa vtedy považovala jedna sedliacka usadlosť bez ohľadu na to, koľko domácnosti v nej bývalo. V roku 1439 dal kráľ Albert obec ako majetkovú súčasť panstva hradu Šariš šľachticom z Perína.

Od 16. storočia sa jeho vlastníkmi stali Soosovci zo Solivaru. Roľníci, ktorí po potlačení Dószovovho povstania upadli do nevoľníctva, museli znášať nielen následky bezuzdného vykorisťovania zemepánmi, ale stávali sa aj obeťami drancovania počas tureckých výbojov, žoldnierskych a križiackych výprav. Veľa sedliackych domácnosti sa v tom čase odsťahovalo, časť stratila pozemky a upadla medzi želiarov. V roku 1567 tu hospodárilo už len 21 domácností a 18 domácností bolo želiarskych. Na prelome storočí bol Malý Šariš už len stredne veľkou dedinou s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom. V roku 1600 tu okrem 27 poddanských domov stál kostol, fara a škola, ktorej existencia sa v tomto roku po prvýkrát spomína písomne.

Sedemnáste storočie nebolo voči poddaným o nič láskavejšie. Počas protihabsburských povstaní dedinu plienili aj cisárske, aj povstalecké vojská.

Násilie plodí násilie, niet preto divu, že obec „splodila“ aj zbojníka – roku 1667 bol vypočúvaný a súdený zbojník Andrej Hodza – za krádeže koní a okrádania poľských obchodníkov. Zavŕšenie životnej púte takýchto „neposlušných“ nevoľníkov bolo na terajšom hone Šibeň, kde stála šibenica.

V archívnych materiáloch zo sedemnásteho a osemnásteho storočia sa spomínajú mená týchto vlastníkov pozemkov v chotári obce: Mikuláš Bornemissa, barón Perényi Paál, Péczy Laszló, Aisshoffer, Sárossy Tomás, Zombory István, Bauer András, Pramer Daniel, Melzer Ferenc, Karolyi Mihaly, Szinyey István. Poddaní neboli vlastníkmi pôdy, ktorú obrábali, mali ju len v dedičnom užívaní.

V rokoch 1681, 1692, 1701, 1702, 1747, 1787 a 1788 sa obec uvádza v súvislosti s požiarmi, alebo s úľavou zdanenia po požiari. Tieto živelné pohromy len zavŕšili zbedačovanie obyvateľov obce. Kým v roku 1773 sa (v súvislosti s tereziánskym urbárskym patentom) v Urbári obci Malý Šariš spomínali mená poddaných s prenajatými usadlosťami: Blaško Ján, Lipták Juraj, Andraško Ján, Šimko Juraj, Janič Eštok, Nazadivan Ján, Vojtko Onda, Lipták Ján, Sopko, Staš Jurko, Ball Ďura a iní – o pätnásť rokov sa obec uvádzala už len ako obec želiarov ( 71 domov, 496 obyvateľov), ktorí boli v širokom okolí známi ako pestovatelia kapusty.

Nevoľníctvo, ktoré zbavovalo poddaných a želiarov svojprávnosti, bolo zrušené Jozefom II. v roku 1781. Poddanstvo trvalo ešte ďalších sedemdesiat rokov – do revolučného roku 1848. Dedinčania mali možnosť odkúpiť od svojich bývalých zemepánov poddanské usadlosti, pričom určitú časť nákladov znášal štát.


Veľkosť pozemku sa určovala objemovými mierami. 1 orek obsahoval 24 gbolov. 1 gbol obsahoval 4 korce, 1 korec sa rovnal 30 litrom. Na gbolovú roľu roľník teda potreboval vysiať 4 korce t.j. 120 litrov osiva.
Pri prvých štyroch menách zemepánov uvádzala pozemková kniha aj vlastníctvo kúrie v obci.
Od zrušenie poddanstva však uplynulo ďalších takmer štyridsať rokov, kým sa urovnali najrôznejšie majetkovo – právne otázky medzi bývalými poddanými, želiarmi a zemepánmi. Do tohto obdobia časovo spadá aj komasácia (t.j. sceľovanie pozemkov s cieľom hospodárnejšie obrábať pôdu), ktorej časť nákladov takisto hradil štát, a ktorá sociálnu diferenciáciu obyvateľov obce dovŕšila.

Lúky, lesy, pasienky a orná pôda malošarišského chotára sa rozprestierali na honoch: Nadaš, Nad Špitaľom, Žibota, Makovica, Uža, Kosiny, Nemajfid, Na Huru, Lacurka, Bašpaták, Vinica, Šibeň, Ortaš, Úboč, Pod potočkom, Cikora, Sošne, Bobušky, Patakaľ, Halavaň, Štvirtki, Natelek, Pod Barytu, Dolina, Vižrivol, Heďmeg, Telekča, Kvašna voda, Vydumanec.

20. storočie

Na začiatku 20. storočia v obci boli traja veľkostatkári – Hodossy, Meliorisz a Szentiványi, ktorého veľkostatok po 1. svetovej vojne kúpil vojnový zbohatlík Varga. Gróf Hodossy mal malošarišskú kúriu len ako letovisko, býval v Pešti a jeho veľkostatok riadil správca Levkovitz, bývajúci oproti kaštieľu, v terajšom Balíkovom dome.
Miestni obyvatelia pracovali na veľkostatkoch už nie ako poddaní, ale ako komenciáši, deputátnici, kontrakoši a želiari.
Komenciáš – býval na veľkostatku, mal s veľkostatkárom uzatvorenú ročnú zmluvu. Za prácu dostával štyrikrát do roka angáriju 250 – 300 korún a raz ročne 12 metrov zrna. Okrem toho mu patrila produkcia mlieka od kravy, o ktorú sa sám staral, alebo dva litre mlieka denne z pánskej stajne.
Želiar – býval v dome, ktorý patril veľkostatkárovi a obrábal pôdu o rozlohe 2000 m2, ktorú mu veľkostatkár pridelil. Za to musel na veľkostatku odrobiť určitý počet dní.

Deputátnik – býval vo svojom, ale nemal žiadne role, preto sa dával najímať ako zmluvný robotník ku bohatým gazdom alebo na veľkostatok.
Kontrakaš – gazdoval na svojom, na veľkostatok sa dával najímať iba počas sezónnych prác.
Dedinu tvorila jedna ulica od Malioriszovho po Hodossyho kaštieľ. Dominantou obce bol kostolík, na jeho nádvorí smerom k dedine stále drevená zvonica. Zväčša drevené, dlhé domky so slamenou strechou mali vchod do prikletu. Z jednej strany smerom na ulicu bola predňa chyža, z druhej strany komora. Prvý murovaný dom v obci – Kropuchov – stojí dodnes. Postavený bol okolo roku 1888.
Vodu si ľudia naberali v siedmich obecných studniach. Päť z nich stojí dodnes: prvá studňa na terajšom Hudačkovom dvore, kde bol hostinec žida Sommera, druhá studňa na Melioriszovom majetku – na terajšom Jackovom dvore, tretia na školskom dvore, štvrtá na Hodossyho, piata na Vargovom dvore. Dnes už zasypaná studňa stála pri Chovanovom dome a posledná obecná studňa, tiež už zasypaná, bola na Adamovci – oproti Balovým, teraz je tam Bednárov pozemok.
Obchod vlastnil žid Leopold Kiss a jeho žena Serena Schonfeldová terajšom Felixovom dome. Keď v roku 1935 bola v starom dvore u Nemčíka (teraz u Timka) otvorená predajňa Nákupnej ústredne potravinových družstiev (predchodca Jednoty), Kiss obchod zatvoril a otvoril si krčmu v starom Grejtákovom dvore (teraz Macejovom).

Povyše terajšej predajne Jednoty mala šváčka Sinajová krajčírsku dielňu, v ktorej s jednou tovariškou a dvoma – troma učnicami šila dedinské kroje aj pre okolité okolie.
V cípe, kde je teraz parkovisko Obecného úradu, stála pastireň, bydlisko obecného pastiera a kováčska šmikňa. V dedine bolo okolo tridsať párov koní. To bolo množstvo, ktoré od polovice dvadsiatych rokov uživilo v dedine aj druhého kovaľa.
V zákrute smerom na hostinec stála balanda. Bola to veľká miestnosť, slúžiaca Melioriszovcom na ubytovanie sezónnych robotníkov. Vedľa vyhĺbená pivnica s veľkými zásobami ľadu bola ohradená nízkym plotom, na ktorom po večeroch sedávali sezónni robotníci, spievajúc ťahavé ukrajinské piesne.

Od balandy k Sommerovmu hostincu viedla poľná cesta. Po jej ľavej strane stál obecný cintorín. Šarišský potok už premostoval kamenný most. Oproti hostincu, ktorý bol vybudovaný bokom od dediny, stáli ešte tri rodinné domy – Liptákov, Šimkov a Kovalčíkov.
Za dedinou, na pašvisku za starým ihriskom, do 1. svetovej vojny bývala aj rodina Rómov, ktorí bili valky a vypaľovali tehly.
Neďaleko od tehelničky, v aleji, bol „kadlubek s kvašnu vodu“ – železitou vodou s veľkým obsahom kysličníka uhličitého. Prameň bol mimoriadne kvalitný. V 18. storočí sa vodou z neho liečili reumatické, žalúdočné a kožné choroby. Raz tam našli ležať cudzieho mŕtveho chlapa. Zrejme si ľahol, aby sa napil ústami vody priamo z prameňa a udusil sa kysličníkom uhličitým. Po tejto nehode dal mladý gróf Imré Hodossy (nar. 1906) studničku prehĺbiť, vyložiť kameňom a navrch položiť drevený prístrešok s valom a korbou. Na ňom bol na výstrahu pripevnený nápis „Pozor! Ostro zakázané do studni chodiť!“
Na konci aleje rástol hájik ihličnanov a ďatelinisko za ním slúžilo ako štartovacia a pristávacia plocha pre lietadlo mladého grófa Hodossyho.
Obec bola elektrifikovaná v polovici tridsiatych rokov. V tom istom období sa začali objavovať prvé domy v Telekči, kde predtým boli lúky. Najstarším domom v Telekči je dom Humeňanských, postavený v roku 1934. Domy v ostatných častiach obce sa začali stavať až po ukončení 2. svetovej vojny.

2. svetová vojna

Počas druhej svetovej vojny mali Nemci v obci sklady proviantu, šatstva a provizórne letisko pre pristávanie ľahkých lietadiel. K jedinému incidentu došlo na dvore Hodossyho majetku. Nemeckí vojaci priviezli na troch nákladných autách slovenské uniformy, poliali ich benzínom a zapálili. K ohňu zavolali deputátnikov z dvora a ich rodinných príslušníkov. Naznačili im, že tak, ako zhoreli tieto uniformy, zničia všetkých, ktorí sa postavia proti nim. Tri dni pred Štedrým dňom roku 1944 Nemci nariadili povinný odvod všetkých mužov od 16 do 60 rokov. Starší chlapi boli pridelení na kopanie zákopov a prácu s dobytkom. Mladších chlapcov do 20 rokov odviezli do Borského Mikuláša, kde boli zaradení do nemeckej obrany. Vojaci v zálohe išli do Popradu. V podvečer 19. januára 1945, počas bombardovania Prešova, obyvatelia obce sa pokryli buď v pivniciach, buď v lesíku na Cikore. Nemci obec opustili ešte v ten istý večer. Na druhý deň ráno sa tu objavili prví ruskí vojaci, za nimi príslušníci

1. čsl. armádneho zboru. V dome manželov Kahancových, miestnych učiteľov, v túto noc prenocoval armádny generál Ludvík Svoboda, neskorší prezident ČSSR.

Rusi si v obci zriadili letisko a opravárenské dielne na opravu tankov a áut. V najbližších dvoch týždňoch bolo do gulagov v Rusku protiprávne odvlečených trinásť občanov: Jozef Kropuch – nar. r. 1909, Imrich Trusa – nar. r. 1915, Ján Koscelník – nar. r. 1904, Jozef Stajanča – nar. r. 1905, Ján Kahanec – nar. r. 1906, Andrej Kušnír – nar. r. 1907, Štefan Novotný – nar. r. 1913, Jozef Balčák – nar. r. 1910, Imrich Adamkovič – nar. r. 1915, Ján Racek – nar. r. 1907, Ladislav Cirbus – nar. r. 1915, Jozef Varga – nar. r. 1905. Jozef Varga zomrel už cestou do Ruska, ostatní sa v priebehu troch rokov vrátili domov.

Počas druhej svetovej vojny padli títo Malošarišania: Jozef Blaško, Andrej Kačmarik, Jozef Košč, Michal Baňas, Andrej Gruľ, Ján Vaško.

Súčasnosť

Do roku 1971 patrili k obci aj osady Cemjata, Vydumanec, Zabíjaná, Kvašná Voda a Ortaše.
Cemjata sa po prvýkrát písomne spomína v roku 1249 ako vyvinutá obec. Spočiatku patrila hradu Šariš, od roku 1344 zemanovi Petrovi. V roku 1828 mala táto osada 3 domy s 26 obyvateľmi, Vydumanec 6 domov s 54 obyvateľmi.
Cemjata si v 18. storočí získala meno ako kúpele. Vodu zo zemito-uhličitého prameňa zvykli užívať obyvatelia z blízkeho okolia na liečenie vnútorných a dýchacích chorôb. V blízkej doline Chujavky sú ďalšie minerálne pramene Kadlubek a Kvašná voda.
V roku 1971 sa uznesením vlády SSR o územných zmenách v okrese Prešov vyčlenilo z katastra obce Malý Šariš 1213 hektárov a pričlenilo k mestu Prešov. Týmto jednoduchým administratívnym krokom, ktorý bol učinený s cieľom vytvoriť pre Prešovčanov rekreačnú prímestskú oblasť, prišla obec o dve tretiny svojho dovtedajšieho územia a o približne 130 obyvateľov.
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vedenie obce a Združenie bývalých urbárskych a pasienkových spoločenstiev obce usilovali o spätné prinavrátenie odobratého územia. Podporu v tomto úsilí im v plebiscite vyjadrilo 93,6% Malošarišanov. Snaha nebola korunovaná úspechom.